Píše Zorka Varcholová:

Som výtvarníčka telom aj dušou. Okolitý svet vnímam vždy tak trochu inak, ako moji blízki. Pri tomto pohľade na svet niekedy zabudnem na dôležité termíny a udalosti. Tak ako aj teraz - priznávam - blog píšem doslova o päť minút dvanásť.  Nie je to vždy iba na škodu - mňa to ma naučilo vedieť reagovať rýchlo a spontánne. Tak poďme na to :-).

Píše Majo Lezo:

Legenda hovorí, že prvý septembrový deň prišlo veľa detí domov so slovami: "Máme v škole Angličana!". Ubehlo pár týždňov a žiaci sa od starších spolužiakov, ktorí majú so záhadným Majom dejepis i od tých, čo majú skautský krúžok, dozvedeli, že ten Angličan asi nie je celkom Angličan.

Píše Radka Haláková:

Bola som na pošte. Po práci. V čase, keď tam býva najviac ľudí, ale nemohla som si vyberať. Rad siahal skoro až po východové dvere.

Píše Barborka Drinková:

Pôvodne som nechcela písať blog, lebo verejné vyjadrovanie mojich myšienok a pocitov nie je práve moja najobľúbenejšia aktivita. Ale z predstavenia, ktoré pripravila moja trieda Mravcov pre rodičov, som mala taký príjemný zážitok, že sa s ním chcem s Vami podeliť. A vlastne aj sama kvôli sebe. Presvedčila som sa, že to dokážem, že to DÁM! Tak, ako to dali Mravce.

Píše Kika Hulinová:

S príchodom septembra ma čakajú vždy nové veci. Tento rok to bola nová pozícia, noví ľudia, nové deti a množstvo nových situácií.