Deň, keď ma žiaci nepočúvali.
- 20.10.2017 09:36
Píše Ondro Struhár:
Často sa v škole stane, že učiteľ povie pokyn a nič sa neudeje. Potom ho s úsmevom zopakuje a zase nič.Úsmev sa pomaly vytráca, výraz tváre sa mení, ale ešte stále kľudný učiteľ oznámi pokyn deťom tretí krát. Vtedy ho už väčšinou zachytí celá trieda. Našťastie - trpezlivosť totiž pomaly dochádzala.
Dôvodov prečo deti nezareagujú na pokyn môže byť viac. Možno ho nezachytili, lebo boli naplno ponorené do predchádzajúcej úlohy. Možno toho bolo na nich už dosť a práve vypli svoje kontrolky pozornosti. Tomu rozumiem - hlavne vtedy, ak to bol 84. pokyn v daný deň. A možno len potrebovali dokončiť aktivitu, ktorú mali rozrobenú, lebo to bola v tej chvíli pre nich tá najdôležitejšia vec na svete.
V piatok 8.septembra ma však nepočúvalnik z triedy. Niekedy sa stane, že oznámite koniec hodiny a niektoré deti proste neskončia, stále pokračujú v aktivitách. Vtedy sa len pousmejete a viete, že to bola zrejme dobrá hodina.
V ten deň som končil v dvoch triedach (Sovy a Svište). Oznámil som koniec hodiny a ... NIČ! Nikto na moju výzvu nezareagoval. Potom som to oznámil znovu a decká mi len odvrkli, že chcú pokračovať. "Fíha!" povedal som si a pokrčil som plecami. Povedal som im, nech sa teda učia, keď chcú a vyšiel som z triedy. Hral som urazeného, lebo mňa tu už nikto nepočúva.
Našťastie deti môj humor poznajú.
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články