• Naša ExpEdícia
      • Naša ExpEdícia

      • 19.01.2018 20:19
      • Píše Naďa Makarová:

        Do triedy vstupujem s obavou, či téma žiakov zaujme, či udržia svoju pozornosť, či si z hodiny odnesieme niečo pozitívne. Držiac v rukách pomôcky vidím na tvárach skúmavé pohľady. 
      • Po prvých zvedavých otázkach mierim rovno vysoko, priamo na oblohu: „Ako zistím, čo to tam letí?“. Prichádzajú prvé nápady, ako druhy vtákov rozlísiť. Poctivo si ich zapisujeme a skúšame vybrať tie, ktoré môžeme overiť hneď v triede. Objavujeme nové slovo „silueta“. Rozmýšľame nad veľkosťou letiacich vtákov, ktorá sa nám zdá ako problém, pretože nevieme odhadnúť rozpätie krídel ani výšku, v akej vtáky lietajú.

        Žiaci najskôr s nedôverou prijímajú môj návrh – rozpätie tipovať. „Ako to mám vedieť?“ „A čo, ak sa pomýlim?“ Odpovedám: „Nevadí, veď je to len tip, bude zábava“. Po tipovaní prichádzajú na rad fakty. Ticho v triede striedajú výbuchy smiechu, ale aj povzdychy. Atmosféra v triede je nabitá emóciami. Žiaci navrhnú, že vypočítajú, o koľko sa zmýlili v odhadoch. Preruším šum diskusií otázkou: „Viete si predstaviť tých 130 -156 cm, ktoré má Haja tmavá?“. Niektorí sa snažia naznačiť rukami, iní vyťahujú pravítka a pomôžeme si aj metrom. Skúsime k niečomu tento rozmer prirovnať - čo tak k rozpätiu rúk? Žiaci stoja v rade a chcú si to skúsiť. Počuť komentáre: „Wow, veď je to skoro ako moje ruky!“.  V dobrej nálade končíme hodinu s predsavzatím nabudúce v téme pokračovať a vyrobiť modely vtákov v životnej veľkosti.

        O týždeň už vo dverách počujem otázku: „Ideme robiť tie vtáky, však?“. Rozdelenie do skupín bolo rýchle. Pri výbere vtáčích adeptov na vytvorenie modelu však muselo dôjsť k dohode v skupine, čo nebolo vždy jednohlasné. Prichádzajú na rad praktické otázky: „Aký typ modelu budeme vyrábať, 3D?“, „Kde zoženieme taký veľký papier?“, „Ako určíme správne proporcie, keď poznáme len rozmery krídel - čo hlava a chvost?“. Kresliči kreslia, strihači strihajú, pátrači vyhľadávajú pre neskoršiu prezentáciu rôzne informácie o vtákoch a ich zvuky, a to aj pomocou QR kódov uvedených na pracovných listoch. „A to môžem použiť aj mobil?“, znie ďalšia otázka. Nie každý má takú možnosť, a tak si skupiny navzájom pomáhajú. Aby boli naše predstavy o lesných vtákoch presnejšie, pridávame údaj o hmotnosti a merači už vážia našu referenčnú látku (pomohla nám ryža) podľa zistených údajov o hmotnosti vtákov. Kresliči prichádzajú s problémom, ako model vyfarbiť, keďže vzorový obrázok je zobrazený len z profilu, ale vytváraný model vidno zo iných strán. Otázky pribúdajú, ale riešime ich a pomáhame si, každý prispeje tým, čím vie. Nie všetko je ideálne. Členovia skupiny sa nedohodli na rozdelení práce, ďalší dvaja sa chcú osamostatniť. Stop. Čas uplynul. Sediac na koberci sme pripravení počúvať prezentujúcich. Každý člen skupiny sa zapojí do prezentácie, všetci si chcú poťažkať vrecúško s naváženou ryžou a zvuky vtákov, napriek slabým reproduktorom, počujeme celkom zreteľne. Započúvaní úplne zabudli na tvorbu poznámok. Nevadí, údaje si doplníme a modely neskôr umiestnime na chodbu, aby aj mladší spolužiaci mohli porovnať rozpätie svojich rúk s reálnym rozpätím krídel lesných vtákov. 


        Spontánne hodnotenie žiakov „to bola najlepšia hodina biológie“ dáva zabudnúť na úvodné obavy.

      • Naspäť na zoznam článkov
  • Fotogaléria

      zatiaľ žiadne údaje