Zaspala som. Žiadna katastrofa sa však nekoná, všetko stíham. V zborovni ma zastihne informácia o zmene v rozvrhu, ktorej nie celkom rozumiem. S týmto zdržaním som nerátala. Marta mi hovorí, že dvere do mojej triedy sa nedajú odomknúť. Paráda. Školník sa už hľadá a deti pred triedou sa správajú slušne, takže aspoň nejaké pozitívum. Pozerám na hodinky, už som mala začať. Nevadí, utekám do triedy a rozmýšľam, ako budem dnes učiť celý deň v klube, keď sa nám ju nepodarí otvoriť. Vďaka Majkinému zázračnému kľúču sa našťastie tento scenár nenaplní a deň sa môže začať. Skoro. Kvôli rannému zdržaniu v zborovni som nestihla vytlačiť písomky z matematiky. Nechám deti samy a poverím jedného, aby vytiahol zodpovednosti pre dnešný deň. Viem, že to zvládnu aj bezo mňa. Podľa mojich výpočtov mi to vychádza, že kým budem hotová, oni si akurát rozdelia úlohy, takže pohoda. Alebo ani nie. Tlačiareň nespolupracuje. Pecka. Hovorí sa, že tlačiarne vycítia, keď sa niekto ponáhľa a vtedy na just nejdú.  Po niekoľkých pokusoch mám víťazoslávne v rukách písomky a opäť raz upaľujem do triedy. Deťom sa ospravedlňujem za dnešný chaotický začiatok a vysvetľujem, čo všetko nás ešte čaká.  

Pohľad mi padne na zašpinenú tabuľu, ktorú som včera večer umyla a ujde mi poznámka, že kto ju zase zamazal. Otváram jej krídlo a odrazu na mňa vykukne krásne pestrofarebné srdiečko - všetko najlepšie Baška. Odkiaľ to vedeli?  Úprimne ma to poteší a poďakujem, pričom ma hneď zamrzí moja poznámka o zašpinenej tabuli.  A to bol len začiatok. Počas celého vyučovania mi deti nosia obrázky a darčeky, ktoré si pre mňa pripravili a pri každom rozmýšľam, kto im to prezradil. Napadá mi, že svoj dátum narodenia som im povedala, keď sme sa učili o vzniku Slovenskej republiky, pretože sme sa obe narodili približne v rovnakom čase. Hlúposť, takú dobrú pamäť predsa nemajú. Kto to všetko spískal som zisťujem po obede, keď dostanem pozvanie pridať sa do klubu. Jasné, nebudem sa tváriť, že som vôbec netušila, čo ma čaká. Na koberci sedia Koaly a Pandy a ja si letmo zaspomínam, ako som sa s nimi ešte nedávno takto stretávala každý deň. Tlieskanie, veľa šťastia zdravia, gratulácie, darčeky a pesnička. Nemôžem sa prestať usmievať. Som vďačná za každý jeden obrázok, ktorý mi úprimne venovali.  Viem, že je to z ich srdiečok, prezrádzajú to ich oči a tie predsa nikdy neklamú. 

Pre takéto okamihy asi nikdy neoľutujem, že som sa stala učiteľkou. Jednoznačne môžem povedať,  že napriek mnohým komplikáciám, ktoré mi ten deň priniesol,  takéto krásne narodeniny som ešte nemala.