Učiteľ Ondrej Struhár, ktorý vedie svojich „Bobrov“ od prvej triedy, nie je jediným benefitom, ktorý si užívajú tretiaci v karloveskej pobočke školy Felix. „Chcem, aby sa tak ako oni, raz vzdelávali aj moje vlastné deti,“ hovorí Ondrej. Po tejto vete mu veríte, keď povie, že s kolegami stále vymýšľajú ako urobiť školu pre deti ešte lepšou. Učitelia, ktorých práca baví. Čo viac si môže dieťa želať?

Rarita, ktorú karloveským tretiakom ostatní školáci závidia

„Čo ste robili na hudobnej?“ pýta sa Ondrej Struhár svojich „Bobrov“. „Text na pesničku Friends like me. Už je skoro hotová,“ reagujú tretiaci sediac na koberci. Takto sa začína hodina matematiky. Vzápätí každý berie do ruky 5 malých kociek – tri z jednej farby a dve inej. „Postavte vežu,“ hovorí im učiteľ. „Ako má vyzerať veža?“ „Nesmie spadnúť,“ hovorí jeden chlapec. „Stavia sa dohora...“ „Naspodku  je len jedna kocka, keby ich bolo viac už je to panelák,“ povie ktosi. Všetci sa zasmejú. Keď má každý svoju vežu, učiteľ sa ďalej pýta: „Ktoré sú rovnaké? Vie niekto z vás prehodiť kocky tak, aby vznikla veža, akú nemá nikto? Koľko máme rôznych stavieb? Viete to ešte inak skombinovať? Koľko originálov vlastne môže vzniknúť?“ Priznávam, nechápem, čo sa vlastne učia. Napadne mi kombinatorika, ale to hneď zavrhnem. Veď sú to len tretiaci. A predsa. Slovo „kombinatorika nepadne“, dostávajú však jej základy. Spôsobom, ktorý vyzerá ako hra.

Dve veci ma upútajú. Učiteľ len kladie otázky, nevysvetľuje. Rozprávajú najmä deti a neboja sa zareagovať aj nesprávne. Chyba tu totiž nie je blamáž, ale nápad. Uľavujúce, nemyslíte?

Ani naša prítomnosť na hodine ich nevyvedie z prirodzeného módu. Ondrej Struhár mi neskôr hovorí, že na návštevy sú zvyknuté. Felix nie je uzavretou súkromnou školou. Vyučovacie hodiny sem chodia sledovať učitelia z celého Slovenska. Nejde o kontrolu, ako vám možno automaticky napadne. Naopak, inšpirujú sa navzájom a vidia v tom spôsob, ako učiť lepšie. „Mám šancu vidieť veľa kreatívnych učiteľov v akcii,“ hovorí mi Ondrej. „No nie je to úžasné? Bez spätnej väzby sa totiž ťažko hýbe vpred.“ Vo Felixe to učia deti od prvého ročníka, bolo by čudné, keby to ako učitelia mali inak.

 

Zdroj: Matúš Husár

Našiel som školu, kde sa mi učí prirodzene

Ondrej Struhár spomína, že keď pred 11 rokmi povedal bratrancovi, že učí sedemročné deti, neveril mu. „Musel som ho zobrať na hodinu,“ hovorí so smiechom a priznáva, že učiť deti na prvom stupni pôvodne nebol jeho sen. V druhom ročníku pedagogickej fakulty ho to však chytilo, začal vyhľadávať blogy kreatívnych učiteľov a po promóciách to šiel vyskúšať do školy.

Dva roky učil na klasickej základnej škole v Bratislave. „Bolo to fajn, ale cítil som, že učím inak. Chýbala mi spätná väzba, fungoval som systémom: „Sám tu bojuj s tým, čo si myslíš, že je správne.“ A verte, že som sa snažil. Ale prišli sťažnosti od kolegov, že mám na hodine príliš veľký hluk...“ spomína. „Riaditeľke som vysvetľoval, že sme mali prácu v skupinách a deti diskutovali medzi sebou. Vždy som chcel mať na hodinách aktívne zapojené deti. Nie také, čo musia len počúvať.“

Áno, v klasickej škole učiteľ odovzdáva poznatky. Väčšinou hovorí on, deti počúvajú (alebo aj nie). Vo Felixe si vybrali konštruktivizmus. Deti si „konštruujú“ poznatky samé. Zjednodušene povedané - objavujú, skúmajú, pýtajú sa a prichádzajú na odpovede. Učiteľ je pritom ich sprievodca, ktorého najväčší kumšt spočíva v dobre položených otázkach a moderovaní diskusie. V ideálnom prípade nie je nutné, aby niečo vysvetľoval, deti to urobia medzi sebou.

Keď sťažnosti na Ondreja neustávali, povedal si, že doučí rok a odchádza. „Začal som hľadať inštitúciu, kde budú akceptovať môj prístup. A to sa mi podarilo nájsť vo Felixe. Našiel som školu, kde sa mi učí prirodzene,“ hovorí, ale priznáva, že keď prišiel na pohovor a predstavoval, ako učí, nebol si celkom istý, či sa to bude páčiť. A reakcia? „Presne to chceme, aby ste robili u nás!“

 

Zdroj: Matúš Husár

To, čo vštepujeme deťom, aj sami žijeme

Učiteľov ako Ondrej Struhár potrebuje Súkromná škola Felix čoraz viac. V Bratislave začínali v roku 2013 s dvoma prváckymi triedami. Dnes majú 3 gymnaziálne triedy a 25 tried základnej školy v piatich pobočkách – v troch v Petržalke, po jednej vo Vrakuni a v Karlovej Vsi. Budúci rok pribudne 6 ďalších tried. Prevádzkujú aj centrum voľného času. Do štyroch rokov by chcel Felix otvoriť v Boroch veľkú spojenú – materskú, základnú, strednú - školu. Bude to ich štvrtá škola, taký je záujem rodičov.

Jednou z učiteliek, ktoré sa do tímu Felixu pridali len v tomto školskom roku, je dlhoročná učiteľka štátnej školy Danka Lapšanská. Na petržalskej pobočke na Tematínskej učí Sýkorky. Priznáva, že počas svojej vyše 25-ročnej učiteľskej kariéry jej neraz napadlo hľadať školu, kde sa učí inak. „Ja som mala na bývalej škole ústretové vedenie a kolegyne, s ktorými sme zdieľali nápady, napriek tomu bolo pre mňa zložitejšie zaraďovať do výučby alternatívne prvky ako napríklad slovné hodnotenie žiakov, vyučovacie bloky, učenie matematiky inou metódou ako všetci ostatní,“ hovorí a priznáva, že sa dlho odhodlávala k zmene školy z obavy, či nebude pre ňu práca v súkromnej škole časovo náročnejšia. Keď sa však jej deti osamostatnili, povedala si: „Ak to nevyskúšam teraz, tak sa už neskôr neodvážim.“ A šla do toho. Po polroku tvrdí, že hoci už nemá do roboty desať minút pešo, pracuje v škole, kde nemusí svoje nápady a metódy práce konzultovať s vedením a rodičmi, nakoľko samotné inovatívne metódy vyučovania sú už súčasťou programu celej školy. A dodáva: „Navyše som natrafila na výborný spolupracujúci kolektív.“

Rozdiely oproti vyučovaniu na štátnej škole?

Vo Felixe nezvoní, učiteľom sa tyká, lavice sa premiestňujú podľa potreby, deti sa učia v súvislostiach a tematicky, aktivity sa často striedajú. Raz mesačne majú tzv. Deň inak, kedy sa učia mimo školu. Pre prvákov je zabezpečená adaptačná víkendovka, na ktorej sa zoznámia rodičia, učitelia aj deti. V každej triede je samozrejmosťou koberec, ktorý slúži pri rôznych aktivitách a ranných kruhoch. Aj v klasickej triede ho nájdete, ale zväčša ho zabezpečujú rodičia či sám učiteľ.

Vyučovanie začína ranným kruhom, ku ktorému Danka Lapšanská dodáva: „Na predošlej škole som taktiež robievala ranné kruhy, to preladenie medzi domovom a školou sa mi veľmi osvedčilo. Vo Felixe je však dobré, že mi ranný kruh neukrojí desať minút z prvej hodiny, nakoľko je priamo zaradený do vyučovania. Danka mi ukazuje maskota triedy – sýkorku – ktorá pri rannom kruhu putuje z ruky do ruky. Hovoriť môže len ten, kto ju drží. Takto nenásilne trénujú deti aktívne počúvanie.

 

Zdroj: (nu)

​Foto: Daniela Lapšanská

Čítať sa deti učia metódou Sfumato (splývavé čítanie, pozn. red.), matematiku Hejného metódou, používajú nespojité písmo. Všetky deti majú etiku a kto chce, môže mať navyše ešte náboženstvo. Zriedka dostávajú domáce úlohy -  všetky učebnice a zošity si môžu nechávať v škole a namiesto známok je slovné hodnotenie. V škole nenájdete knižnicu v uzavretej miestnosti, pretože knihy sú všade po chodbách, ktoré sú „živé“ – hýria farbami aj informáciami.  Praktická je tabuľa hneď pri vchode. Slúži hlavne na poobedňajšie aktivity. Každé dieťa má svoju magnetku, podľa nej rodič vie, na akej „záľubke“ ho nájde. A to je len torzo rozdielov.

Danka Lapšanská mi hovorí o životných zručnostiach, ktoré sú vo Felixe súčasťou výučby.  Jej tretiaci momentálne rozvíjajú tieto - aktívne počúvanie, úcta – nevysmievanie sa, dôveryhodnosť, pravdivosť, najlepší osobný výkon a spolupráca. Postupne im budú pribúdať ďalšie.

Osobne ma však najväčšmi fascinuje, že v tejto škole učitelia nevykrikujú: Ticho! Majú totiž spoločné heslo „Slnečnica“. Učiteľka len zdvihne roztvorenú dlaň a deti, ktoré si ju všimnú,  dvíhajú ruky tiež a postupne všetci stíchnu. To isté môže urobiť aj dieťa, keď chce ostatným niečo povedať.

                                          

​Najlepší sú učitelia, ktorí sami chcú

Keď Felix rozbieha pobočku, vždy začína len s prvákmi a postupne ju rozširuje. Preto trvá deväť rokov spraviť z budovy plnohodnotnú deväťročnú školu. Naplniť triedu deťmi vraj problém nie je.  Záujem o tento typ vzdelávania medzi rodičmi rastie. Prvákov mali tento rok v štyroch triedach a napriek tomu neuspokojili všetkých záujemcov. Mohli by pokojne zvýšiť školné... „Neurobíme to. Chceme, aby naša škola zostala dostupná pre strednú vrstvu,“ hovorí zriaďovateľ Felixu Peter Halák s tým, že hlavnou motiváciou je ponúknuť ľudom kvalitné vzdelávanie a motivovať a inšpirovať aj iných učiteľov.

Nové triedy však potrebujú aj nových učiteľov. Nie je novinka, že v Bratislavskom kraji ich je všeobecne nedostatok. Najväčší je, podobne ako na bežných školách, nedostatok matematikárov, jazykárov či fyzikárov. Vo Felixe sa matematika navyše učí Hejného metódou. „Našťastie, stále je veľa študentov, ktorí chcú učiť,“ hovorí zriaďovateľ Felixu Peter Halák. Presne tých sa snažia podchytiť. Pozývajú ich pozrieť sa na vyučovanie v ich škole a ponúkajú im aj štipendijné programy. Tým, čo sa na vysokú školu len chystajú a sú rozhodnutí učiť, odporúča Peter Halák, aby si na štúdium vyberali kombinácie so slovenským jazykom alebo matematikou. S kombináciou dejepis – občianska náuka alebo výtvarná výchova je totiž problém naplniť celý úväzok.

Príbeh Danky Lapšanskej, ktorá po rokoch na klasickej škole prestúpila do Felixu, však ukazuje, že „iné vzdelávanie“ láka aj skúsených učiteľov. Tí vo Felixe oceňujú nielen to, že s pomôckami nie je problém, že notebook pre učiteľa je štandard, ale najmä možnosť slobodne pracovať, dobrú atmosféru v zborovni a  výraznú podporu ďalšieho vzdelávania. „Učiteľ, ktorý sa chce kreatívne realizovať, sa u nás nájde,“ dodáva zriaďovateľ Felixu.

 

Zdroj: Matúš Husár

​Foto: Bobria cesta v triede u Bobrov. Kto prečíta knihu, môže ju predĺžiť.

 

Zdroj: Matúš Husár

​Foto: Diktát v nespojitom písme

 

 

Zdroj: https://www.bratislavskenoviny.sk/rozhovory/79858-reportaz-preco-sa-ucitelom-paci-na-skole-kde-nezvoni-a-ani-sa-v-nej-neznamkuje